Príliš malá revolúcia

Autor: Richard Dubný | 10.11.2013 o 1:30 | (upravené 12.6.2014 o 23:08) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  160x

Toto je záznam z prvého zhromaždenia revolučnej iniciatívy, ktorá je vzdialeným a bezvýznamným potomkom svojej viac ako deväťdesiat šesť ročnej prababky, aj keď o tom možno nevie...deň je 9.11.2013, sobota.

Je niekoľko minút pred treťou hodinou poobede, pred NR SR. Mladík rozdáva malé bielo modro červené vlajočky, volá ich trikolóra. Keď odmietnem, usadí sa mu na tvári výraz, ktorý plne očakávam, a potvrdí ho aj argumentom: "Nuž, ja ťa nútiť nebudem, je to tvoja vec..." Keď mu na to odpoviem otázkou, prečo je potrebné, aby to vôbec povedal, niečo sa v ňom odohrá. Nakoniec spolu zistíme, že mi tým v podstate naznačil môj, podľa neho, morálny omyl v tom, že som ju neprijal. Chvíľu diskutujeme a on ma zasvätí do svojich pohnútkov sa zúčastniť dnešného podujatia. Vraj je nespokojný so spôsobom, ako funguje súčasný štátny systém na Slovensku a chce aby sa zmenil. Má 19 rokov a je vnímavý, keď vraví, že by rád videl vládu, ktorá má "rešpekt a strach pred vlastnými občanmi po vzore Švajčiarska", nezaznieva mu v hlase žiadna neonacistická ozvena a keď sa lúčime, daruje mi vlajkočku, ktorú si nechávam vo vrecku.

Keď som sa ho pýtal, čo podľa neho nastane, ak by požiadavky tohto podujatia - rozpustenie vlády a zmena ťažiska moci v štáte, mali byť úspešné, nevedel presne odpovedať. Od neho sa presúvam nižšie k hradnej bráne, kde sa pri provizórne zostavenom stanovišti vybavenom naftovým agregátorom pre napájanie reproduktorov s mikrofónom už zhromaždilo zopár ľudí. Chvíľu na to aj ostatných roztrúsených po okolí začne bližšie k sebe zvolávať jeden zo spoluorganizátor protestov. V daždi sa pri mikrofóne vystrieda niekoľko rečníkov: okrem samotných zosnovateľov akcie aj dvaja z davu - zúfalá malopodnikateľka "okradnutá ministrom financií" a neznámy nahnevaný pán v šušťákovej súprave (veď jedine v tej to význam má), a pridá sa k nim rómsky aktivista, ktorý nazve "tých tam hore" cigánskou bandou, na čo celý dav jasá a tlieska celej ambiguite toho momentu; po krátkej pauze, kedy musia organizátori presunúť reproduktori bližšie k rečníkom kvôli tomu, že dav sa medzičasom zväčšil a tisne sa k nim, ujímajú sa mikrofónu dvaja starší Česi, apelujúci na ideu "bratstva" a zdieľania jednej krvi a odsudzujúci krivdu zpred 21 rokov kedy boli dva národy neprávom rozdelené pre prospech elity, ktorá sa ocitla "pri koryte" - myšlienka, ktorá podobne nachádza fenomenálnu odozvu v zhromaždení. V pozadí popri tomto všetkom postáva holohlavý chlap, asi najmohutnejší zo zhromaždených ľudí, alebo zo všetkých ľudí, a v jeho priestrannom tieni sa pohybuje Marián Mišún, člen Slovenskej Pospolistosi a extrémne pravicový aktivista. Ku slovu sa nehlásia.

Po vyliatí prvotných emócií a okrajovom načrtnutí veľmi rozmazaných kontúr navrhovaného apolitického spoločenského usporiadania v ktorom zákonodarnú a veškerú moc má mať občan je dav vyzvaný aby sa presunul k Námestiu slobody so zastávkou pri Prezidentskom paláci. Napriek upozorneniam a prosbám usporiadateľov, už počas pochodu po Palisádach sa dejú drobné výtržnosti, vybuchujú petardy, búcha sa po sklách trolejbusu, vykrikuje sa. A podobné prejavy pokračujú, keď sa celých asi päť stoviek ľudí konečne zhromaždí na Hodžovom námestí pred Prezidentským palácom; jednému opitému chlapcovi musia iniciátori vysvetľovať, že prezident tam aj tak nie je, nemusí sa teda pokúšať vytrhnúť oplotenie v štýle rokoka. V podstate sa v krátkosti zopakuje situácia spred NR RS. Pokračuje sa ďalej, na nádvorí paláca uvoľňujú svoj plyn dymovnice, ktoré tam vrhli neznámi zamaskovaní medzi protestujúcimi.

Vo vytrvalom daždi už na pochodujúcich čaká na Námestí slobody pódium. Nie je tak dokonale pripravené, ako si možno predstavovali; pokračovanie rečníckych prejavov je na niekoľko minút poznačené technickými problémami, takže rečníci sa musia spoľahnúť na malý ručný amplión. Ľudia musia namáhať uši aby počuli, niektoré malé skupinky už vedú autonómne rozhovory, stmieva sa, a veľký holohlavý chlap sa pomaly presúva od boku pódia  do stredu hľadiska. Ktosi mu prinesie obrovský megafón, trikrát väčší a hlučnejší než ten, z ktorého znejú slová od pódia. Násilne sa ujme slova. Rozpráva rázne a rozhodne, a taký je aj jeho odkaz publiku. Vyzýva na priamu akciu, obáva sa, že pôvodcovia tohto pochodu a ich revolúcia budú neúspešné, práve preto, že ich spôsoby sú príliš nežné - ako aj "stroskotaná revolúcia z 1989" -; jeho hlava trčí nad všetkými ostatnými a neskrýva vôľu po "krvavej odvete za všetko utrpenie, ktoré Oni, spriahnutí zionisti, spôsobili slovenskému ľudu - musia byť mŕtvi, ako to more, od ktorého pochádzajú". Medzičasom sa techniku na pódiu podarí opraviť a tam vystupujúcim jeho hlas prekričať. Protiargumentujú, že je potrebné sa za každú cenu strániť násilia a nebyť tým ako "Oni" a nachvíľu sa zdá, že si získavajú sympatie drvivej väčšiny publika, ktorá hľadí na príslušníkov slovenskej extrémistickej pravice, ktorých už teraz tak možno identifikovať a ktorí sa už zhromaždili v strede davu, ako na opilca, ktorý excentricky preruší zábavu v reštaurácii.
Potom sa ale z neonacistického tábora ujme mikrofónu lepší rečník, Marián Mišún. Opäť si uzurpuje slovo a vyslovuje názory podobné svojmu holohlavejšiemu predchodcovi, no jeho hlas má zafarbenie, ktoré naznačuje starší vek a trochu väčšiu sebadôveru, a navyše aj navrhne konkrétny krok priamej akcie - pochod na verejnoprávnu RTVS a vynútnie si - čoho, to nevie presne definovať. Eše raz sa strhne slovná potýčka medzi ním a ľuďmi na pódiu.
Čo je tu hodné povšimnutia je, že Martin Guliš vo veste s nápisom "organizátor" osloví Mišúna jeho krstným menom. Vtedy si spomeniem, že som zachytil rozhovor jedného z organizátorov s prvým rečníkom neonacistov, s tým veľkým, ako zatiaľ nemal veľa práce s výtržníkmi, ale na "toho jedného bude dávať pozor". V tej chvíli mi napadá, či si organizátori v snahe o udržanie opitých hláv na uzde takpovediac nenajali hrubú silu v podobe holohlavých zabijakov, čo sa im potom vymklo spod kontroly, keď títo ukázali svoju zradu v podobe presadenia svojej vlastnej agendy.
Svoj prejav ukončí Marián Mišún slovom: "Ideme!". Týmto sa pri bezmocnom prizeraní iniciátorov pôvodnej akcie jeho sympatizanti odtrhnú od zvyšku davu a po krátkom brífingu sa skandujúc "Pridajte sa k nám" vzdialia z Námestia.

Lenže v tomto bode práve proponenti zmeny odmietnu výjsť z úkrytu vágnych vyhlásaní a sľubov. Tie obsahujú ubezpečenia, že všetci vinníci budú potrestaní, ale očividne zlyhávajú v presnom pomenovaní toho, za čo sa to má niesť tá vina, alebo vôbec, čo presne je tá vina, kto presne a na základe čoho bude súdiť, tak veľmi rýchlo ako je to sľubované a podkladané „morálnou pravdou".
Ako budúce zmeny sú spomenuté rozpustenie vlády, ktoré bude prezentované aj ako oficiálna požiadavka prezidentovi, zriadenie dočasnej „úradníckej vlády vzdelaných odborníkov" a neskoršie zriadenie občianskeho tribunálu ako najvyššej štácie. Nikdy však nezaznie odpoveď na otázky kto sú presne títo odborníci, kto ich zvolí za odborníkov spôsobilých na vykonávanie takýchto funkcií.
Ďalšie navrhované riešenia sú ekonomický bojkot dlhodobých medzinárodných zmlúv, hlavne týkajúcich sa EÚ, prechod na staronovú menu, či preorientovania hospodárstva na domácu výrobu. Akým spôsobom by sa mala zvládnuť podobná drastická tranzícia opäť nie je spomenuté.
Popri tom zaznievajú ubezpečenia, že ľudia budú obdržiavať minimálne dávky pre život nutné k slušnému prežitiu, „ako vo Švédsku"; ale kde by sa mali také peniaze mali zobrať, to sa vzrušený dav nedozvedá.

Po prekonaní akejsi spoločnej katarzie sa v zhromaždenej skupine možno dostaví vnútorná potreba poznať dané odpovede a je to poznať aj na pódiu. A tak sa pódium vynájde: predsa to všetko už napísali vo svojich tlačových správach, vyhláseniach, memorande, Vízii budúcnosti...

Keď si ale človek prečíta spomínané texty, nastane v ňom ten istý pocit. Navyše vztyčuje ďalšie otázky, ktorých sa podujatie ani nedotklo. Napríklad, majúc na mysli prezentované dištancovanie od politiky, je zaujímavý siedmy a posledný bod Vyhlásenia slobodných občanov: zachovanie tradičných rodinných hodnôt. To je bez pochyby už politický program, napriek silnému resentmentu voči takému pojmu. A čo viac, má ostať iba jediná Slovenská banka, čo rozhodne nie je švajčiarsky model...

A konečne sa dostávame k poslednej najbezprostrednejšej otázke. Na jednej strane je smerodajné vedieť, čo bude, ak sa to podarí. Lenže otázka je aj: čo ak sa to nepodarí. Čo ak zostane výzva prezidentovi na rozpustenie parlamentu do 17.11. nevypočutá? Čo ak politická elita prejaví iba ignoráciu? Nastane násilie? Zabúda sa aj na to, že pre úspech takého prevratu bude potrebná podpora štátnych bezpečnostných zložiek, ako to bolo už pri viacerých silnejších odvaroch revolúcií vo svete. Alebo naopak sa táto iniciatíva v nasledujúcich dňoch iba pomaly rozplynie a tým možno vytvorí nepriaznivý precedens pre ďalšie možno úprimnejšie protesty? Tak ako aj chlapec, ktorý na začiatku rozdával vlajočky, ani títo revolucionári nepoznajú jasné odpovede na spomenuté problémy.

 

Táto novembrová udalosť, sa napokon končí pustenou hudbou, v nádeji, že to snáď zahreje účastníkov. Nikto nevie čo bude ďalej, ani organizátori. A možnože nič.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?