Zmätky medzi kotlebami

Autor: Richard Dubný | 25.11.2013 o 12:31 | (upravené 25.11.2013 o 12:39) Karma článku: 6,82 | Prečítané:  1728x

  „Veď keby ste len bývali vedľa nich, zdieľali by ste jeho postoje a volili by ste ho" - je jeden konkrétny výrok nesúci v sebe ozvenu mnohých iných príspevkov v masovej online diskusii, ktorá nastala po oznámení výsledkov volieb do VÚC, kde, ako všetci vieme, jedným z víťazov bol aj Ing. Mgr. Marián Kotleba. „Ing. Mgr." som si nevymyslel. Ja, ako bývalý obyvateľ Topoľčianskeho okresu s trojročnou skúsenosťou bývania vedľa „ nich", som si nemohol dovoliť sa nevyjadriť.  

Nikto by nemal byť vystavovaný hanbe ani odsúdeniu za snahu úplne sa vyhnúť kontaktu s inými príslušníkmi druhu homo sapiens, ale to sa stáva čoraz menej možné. Keď k tomu už dôjde, dajú sa zaujať dve protichodné stanoviská: schovať sa v hlbokej a tvrdej ulite vlastného ega a hľadať radikálne a priame riešenia alebo prejaviť vyrovnanosť osobnosti a pokúsiť sa vždy brať veci s nadhľadom a veriť v silu diplomatického umenia. Keď som bol ešte tínedžer a do susedného domu sa nasťahovali Rómovia, Cigáni, sigøyner, alebo kto vie čo je už teraz politicky korektné, moji rodičia sa rozhodli pre prvú možnosť. Nasledovali tri roky slovných vojen, tajných telefónnych kontaktov v peňaženke môjho otca na ľudí, ktorí „to vyriešia", monológov mojej matky o tom, ako zase začala fajčiť a bujarého rozrastania sa bohatého slovníku pejoratív mojej babky. A ja? Nič. Prichádzal som s „nimi" do každodenného kontaktu, často aj komunikácie, no nezanechalo to na mne, ani mojich budúcich volebných preferenciách žiadne stopy. Prečo tomu tak bolo? Asi som iba oplýval schopnosťou, alebo skôr ochotou akceptovať a znášať prejavy odlišných ľudských pováh a kultúrnych zvyklostí, ktorá mi prepožičiavala umenie plastickejšie reagovať na nové podnety v mojom okolí - čo sa nazýva aj tolerancia.
Niežeby som týmto chcel tvrdiť, že by sa vtedy nediali veci, ktoré nám aj sťažovali život, lenže som z toho nevyvodil, že riešením problému je nahádzať ho do Dunaja.

Vrátiac sa k samotnému výroku z diskusie; z podstaty demokracie vyplýva, že nemusíte mať pravdu, pointou je byť populárny. Také myšlienky sa už neraz ujali a aj škodliví ľudia sa dostali k moci, bez ohľadu na ich nasledujúce konanie, legitímnym spôsobom. A všeobecne sa dá skonštatovať, že čím sú ľudia zúfalejší, tým priamočiarejšie riešenia preferujú. Lenže v tejto priamočiarosti práve sa skrýva záľudnosť, o ktorej už Kotleba ani všetcí predchádzajúci kotlebovia svojim podporovateľom nepovedali, lebo o tom buď nevedeli, alebo si to nechali pre seba. Je to zaslepenosť priamej akcie a ľudí priamej akcie, tí totiž vo svojej rýchlosti nemajú čas hľadieť inde ako dopredu, ibaže realita je všade okolo nás, nielen pred nami. A aby v demokratickom procese človek priamej akcie na svoju stranu strhol dav, musí len - zostať taký, aký je: priamy, hrubý a jednoduchý. Skúsenosť dokazuje čo je prevažne pravidlom, že väčšinový ľud ochotnejšie pochopí a stotožní sa s programom, ktorý je preň ľahšie uchopiteľný. Prestaňme sa preto vyhovárať na zúfalosť ľudí a tváriť sa, že jednoduchosť ich zmýšľania nezohrala úlohu.

A či už si to Kotleba, uvedomuje, a teda je manipulátor, alebo nie, a teda je hlupáčik, ktorému sa zadarilo, je treba priznať si jednu vec: nerobí to pre ľudí, ale pre seba - a to je základný paradox akéhokoľvek ľudáckeho politika.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?